Octave Mirbeau
Milovník spravodlivosti
Po viac ako polstorocí zabudnutia je tu konecne, aj ked oneskorené
uznanie génia, ktorým Octane Mirbeau (1848 - 1917) oplýval.
„Milovník spravodlivosti“, ktorý podla Emile
Zolu, „venoval svoje srdce tým úbohým tohto
sveta“.
Je najvyšší cas znovuobjavovania Mirbeauovho obrovského,
mnohorakého a prekvapivo nadcasového diela, z ktorého
bola doteraz známa len nepatrná cast.
Vo svojom diele Mirbeau napodobnoval svojich „bohov“, Augusta
Rodina a Clauda Moneta. Videl cestu ako zmenit spôsob, akým
jeho súputníci nazerali na svet. Mirbeau chcel a chce otvorit
naše oci, donútit nás stretnút sa s bytostami
a vecami, hodnotami a zákonmi ako takými, ale nie tak ako
sme boli „naucení“ ich vidiet, alebo lepšie povedané
ich nevidiet. Zacínajúc rokom 1877, Mirbeau pripísal
spisovatelovi úlohu donútit tých, ktorí boli
„zámerne slepí“, aby sa pozreli „Medúze
priamo do ocí“.
Pamfletista, kritik umenia, prozaik a dramatik, Mirbeau bol okrem toho
všetkého naviac aj velký demystifikátor.
V ociach „správne zmýšlajúcich ludí“
a Tartuffov všetkého druhu, Mirbeauovým „zlocinom“
bolo nútenie celej spolocnosti vidiet sa v pravom svetle, aby sa
zhrozila nad sebou samou.
Mirbeau bol velmi pohoršený tým, že jeho snaha
o pravdu a spravodlivost zostávala nenaplnená. Svojimi postojmi
a názormi si však privodil nevraživost a pohrdanie mocných,
tých, ktorí sa mu po smrti škaredo pomstili. Pocas
štyridsiatich rokov Mirbeau odhaloval, bilagoval a s triumfálnou
trúfalostou vyvolával vrásky na celách, tých,
ktorých zaslepená a hlúpa spolocnost plne rešpektovala
: demagógov, politických dobrodruhov, špekulantov a
podomových obchodníkov, burzových pirátov,
žralokov priemyslu a obchodu, „morálnych monštier“,
hanebný a utlácajúci systém zvaný „Spravodlivost“,
cirkev, ktorú obvinil z vymývania mozgov, chvastúnov
všetkých profesií, bábky, ktoré nechali
so sebou robit hocico, vydieracov, úplatné a necitlivé
médiá, a nakoniec celú buržoáziu, bohatnúcu
zo zbedacovania chudoby, ktorej chýbala co i len iskierka lútosti,
citlivosti k umeniu, ci absolútny nedostatok samostatného
myslenia, a ktorá sama seba vysoko vyzdvihovala - pre svoje vlastné
intelektuálne a morálne pohodlie - s pokojným svedomím,
pre nu nemenným a tým aj vražedným. Boli to
oni, produkt vymierajúcej spolocnosti, v ktorej všetko pracovalo
proti zdravému rozumu a spravodlivosti. Boli to oni, ktorí
pod rúškom „demokracie“, ci snád dokonca
„republiky“ beztrestne vykoristovali, nicili, tyranizovali,
odcudzovali a deformovali väcšinu celej spolocnosti, nachádzajúcej
sa v polohe mrtveho chrobáka. Oslabený génius spolocnosti,
degradované umenie nadvládou princípov „všeobecného
súhlasu“, premenenie všetkého - ludí a
myšlienok, nadania a cti - sklzli do vulgárnych polôh
podriadených neúprosnému diktátu ponuky a
dopytu. Na vrchole ruín ludských hodnôt vztýcili
oltár jediného boha, boha kapitalizmu, boha s neludskou
tvárou, vládnuceho všetkému pozemskému
a meniaceho všetko v hrôzostrašnú „záhradu
múk“ : Zlaté tela.
Mirbeauove myšlienky za jeho života boli možno „výkrikom do tmy“, ale najdôležitejšie je, že nestratili nic zo svojej opodstatnenosti ani pre našu súcasnost.
